Ja kopať nebudem, lebo nemám nohy

Autor: Katarina Petrikova | 9.3.2018 o 15:27 | (upravené 9.3.2018 o 22:14) Karma článku: 2,50 | Prečítané:  604x

Nemať nohy znamená, že nemôžem plávať. Veď je to logické, pomysli si väčšina ľudí. Veď ale on nevidí, kričí ďalší. A predsa skočí do bazéna s tmavými okuliarmi a hravo prepláva na druhú stranu bazéna. 

Para hrdinovia nemajú limity, iba ak tie svoje osobné. Učia nás bojovať, nevzdávať a usmievať sa každý deň. Veď život je krásny.

Ťažko si niekedy vyberať medzi dvoma vášňami. Matematika alebo šport? Na chvíľu vyhrali určite čísla, prepočty a informačné technológie, ale tá pravá vášeň prerástla k láske k športu a už nikdy nevyhasla. A prišla ešte väčšia, silnejšia, ovenčená trpezlivosťou a radosťou trénerských rád nielen pri zdravých športovcoch, ale aj telesne znevýhodnených, či slabozrakých plavcoch. Dlhoročná trénerka reprezentácie, Daniela Šipošová.

Rozhovor sme nahrávali počas Majstrovstiev sveta v para plávaní Mexickom hlavnom meste, Mexico City, kde slovenské reprezentantky vyčarili veľký úsmev aj samotnej trénerke svojimi výkonmi.

Pani trénerka skúste sa nám na začiatok predstaviť...

Narodila som sa v Partizánskom, ale svoje detstvo som prežila v Prievidzi. Neskôr ma moje kroky viedli do hlavného mesta ako viacero mladých ľudí za štúdiom na vysokej škole. Vyštudovala som Vysokú školu ekonomickú so zameraním na ekonomicko-matematické výpočty.  Už počas základnej školy,v roku 1963, som začala trénovať deti a svoje prvé trénerské kroky som absolvovala v plaveckom klube Slovan Bojnice.

Ste trénerkou alebo rozhodkyňou?

Oboje. Začala som najprv s trénerským kurzom a po dvoch rokoch praxe som získala svoj prvý cvičiteľský preukaz, neskôr som si urobila aj rozhodcovské kurzy, dosiahla som trénera I. triedy, aj rozhodcu I. Ale zmenou zákona v roku 2015 sa to upravilo, stala som sa trénerkou III. triedy, na tie vyššie treba vysokoškolské vzdelanie. Vysokú školu ekonomickú som ukončila v roku 1974, mám niekoľko postgraduálov, kolokvií. Neskôr som sa stala trénerkou plávania v Slávii SVŠT, kde som sa venovala zdravým športovcom - plavcom. Aby som mohla byť aj naďalej úspešná a nápomocná, neustále sa vzdelávam a sledujem nové trendy vo svete plávania.

Ako ste sa dostali ku trénovaniu hendikepovaných športovcov - plavcov?

Môj prvý kontakt s týmto športom nastal počas pretekov Pohára SNP, kde som dostala pozvánku rozhodovať preteky znevýhodnených plavcov. Neskôr, na jednom z mnohých trénerských kurzoch ma oslovila plavkyňa s telesným postihnutím a poprosila ma o trénerské rady, ktoré by som im mohla ukázať priamo na ich tréningoch. Samozrejme som súhlasila. Už na prvom tréningu som mohla zažiť veselú náladu znevýhodnených plavcov. Musím sa priznať, že niektoré situácie boli pre mňa priam šokujúce. Pri bežnom trénerskom povele o kopaní nohami som dostala jasnú odpoveď: „Ja kopať nebudem“  a prečo? „lebo nemám nohy“ (bola mútna voda). Keď vyšli plavci z vody, tak som hľadala práve tú plavkyňu bez nôh a ona sa postavila oproti mne s úsmevom na tvári. Vravím si, veď má nohy. Ale ona mi s humorom jej vlastným odpovedala, že má protézy.

Odvtedy ste sa od nich nepohli...

Veľmi sa mi páčilo, keď mi po tréningoch povedali, ako sú krásne unavení. S vďačnosťou v hlase sa ma neustále vypytovali, kedy prídem opäť na ich tréningy. Keďže som v tom čase ešte dokončovala postgraduálne štúdium, nemohla som im nič sľúbiť. Okrem toho som už pracovala a pravidelne trénovala zdravé deti a voľného času bolo málo. Neskôr mi ukázali, ako veľmi si vážili moju prácu. Písal sa rok 1974. Vypýtala som si od nich peniaze za trénovanie, lebo som si myslela, že ich tým odradím, ale oni sa nedali (úsmev). A keďže som vedela, aké bolo náročné obdobie, čo sa financovania športu týkalo, čakala som jasnú a rýchlu negatívnu odpoveď. Prekvapili ma, boli pripravení urobiť čokoľvek. A tak som necúvla a stala sa ich trénerkou. Samozrejme, že som to robila celý čas zadarmo, Odvtedy  trénujem plavcov s telesným hendikepom.

To znamená, že ste skončili s trénovaním zdravých?

Určité obdobie som trénovala zdravých, aj znevýhodnených. Z tréningu zdravých detičiek ma vždy jeden otecko vozil na tréningy hendikepovaných, lebo sa to fyzicky nedalo zvládať. Zistila som neskôr, že postihnutí plavci nemajú vôbec trénera a tak som sa musela sama dovzdelávať, čo zaberalo množstvo času. Našla som si teda neskôr náhradu na trénovanie zdravých detí a ostala som verná už len hendikepovaným športovcom.

Pamätáte si ešte na vašich prvých para plavcov?

Mojou prvou úspešnou telesne postihnutou plavkyňou bola Majka Lysá. Nemala ani jednu nohu. Ako prvá plavkyňa zo Slovenska sa zúčastnila Paralympijských hier, ktoré sa konali v roku 1980 v holandskom Arnheme.

Mojou prvou zrakovo-postihnutou plavkyňou bola Miška Kleinová. Patrila do skupiny slabozrakých S13 a s ňou sme dosiahli aj veľmi pekné úspechy. Na Majstrovstvách Európy získala kompletnú medailovú zbierku. V roku 2004 sa mi ozvala mama našej úspešnej plavkyne Martiny Moravcovej, Darina, s prosbou o poskytnutie zázemia v bazéne pre jednu talentovanú zrakovo-postihnutú plavkyňu z Piešťan. Do Bratislavy odišla na internátnu základnú školu a to zázemie jej mohol poskytnúť iba náš klub. Samozrejme, že som súhlasila a začala som ju trénovať. Tým dievčatkom bola – dnes už úspešná reprezentantka, Karina Petrikovičová.

Priblížte nám úspechy našich para plavcov pod vaším vedením...

Historicky prvá zlatá paralympijská medaila v ére samostatnosti pre Slovenskú republiku bola z plávania. Stalo sa to na PH v Atlante 1996. Andrej Zaťko zaplával 50m motýlik aj s paralympijským rekordom. Pre mňa sú úspechy každého  zverenca veľkým zážitkom. Je ťažko povedať, ktoré sú tie najkrajšie. Veľké emócie sme prežívali spolu s Ivankou Hotovou, ktorá sa ako prvá slovenská para plavkyňa dostala na MS juniorov. Domov sme prišli s dvoma medailami so zlatým a jedným bronzovým leskom.

Už ako hlavná trénerka československej reprezentácie som zažívala krásne chvíle, keď sa na svoju prvú paralympiádu ešte v roku 1980 dostala moja zverenkyňa. Dokopy tam boli traja para plavci, ktorí prišli domov so striebornou, aj bronzovou medailou. Momentálne prežívame krásne úspechy nevidiacej Tatiany Blattnerovej – z Mexika si domov prinášame 3 medaily, či spomínanej Kariny Petrikovičovej. Z juniorov nás tešia úspechy slabozrakej Katky Chudej.

Koľkých para plavcov momentálne trénujete?

V tíme mám ôsmich para plavcov a medzi najúspešnejších patria štyria slabozrakí resp. nevidiaci plavci, a ostatní sú s telesným postihnutím.

 Má Slovensko svoje skryté talenty?

Nádej na úspech majú všetci. Talent nie je všetko. Aj znevýhodnení športovci musia veľa trénovať  a samozrejme musia mať na to aj vytvorené podmienky a správnu dávku "chcenia". Ak niečo z toho chýba, tak to nefunguje.

Ak  mám veľký záujem stať sa para plavcom, čo musím pre to urobiť?

Moja rada znie trénovať, trénovať a ešte raz trénovať. Samozrejme, že je dôležité nájsť vo svojom okolí plavecký klub, ktorý sa venuje aj znevýhodneným plavcom, či už s telesným postihnutím alebo zrakovým. Okrem Bratislavy majú podobné kluby aj v Košiciach, v Humennom, v Trenčíne, či v Nových Zámkoch. Na reprezentačnej úrovni sa tomu venujeme najviac v Bratislave, ale napr. aj Nové Zámky mali svojho para plavca v reprezentácii. Samozrejme, ak má niekto záujem stať sa členom nášho klubu a pracovať na sebe, môže sa mi ozvať na: plavecky-klub-dolphins.sk.

Aké sú vytvorené podmienky pre reprezentáciu?

Bohužiaľ neustále bojujeme s podmienkami na tréning. Nemáme dostatok voľných dráh na trénovanie, najmä vrcholových plavcov. Reprezentácia potrebuje iné podmienky ako základný kurz pre začínajúcich plavcov. Do budúcnosti sa to musí vyriešiť inak, aby sa mohla rozšíriť základňa pre reprezentáciu. Ak nie je základňa, nemáme nič a nádejní plavci odídu, resp. ani nebudú.

Vy ste boli ste sama v minulosti športovkyňou... aké úspechy ste dosiahli?

Áno, sama som bola aktívnou plavkyňou. Na majstrovstvách republiky otvorených bazénov som dva-krát obsadila druhé miesto. Bohužiaľ do dnes si pamätám ako som prehrala o jeden záber. Taktiež som bola súčasťou širšieho juniorského výberu, s ktorým som sa pripravovala na OH v Tokiu. Absolvovala som množstvo pretekov a sústredení. Neskôr som sa športu vzdala, keďže som chcela študovať na vysokej škole. Priznám sa, že mňa vždy bavila matematika.

Čo je pre vás viac...aktívny športovec alebo trénerka?

Veľmi ťažko sa to porovnáva, keďže ide o dve rozdielne veci a pocity. Je iné, ak športovec sám zažije úspech, ktorý dokázal sám vybojovať v bazéne. Na druhej strane, pre mňa ako trénerku, je najkrajší zážitok vidieť stáť môjho športovca  na „bedni“ a počuť našu hymnu.

Momentálne si užívate zaslúžený dôchodok.  Predtým ste  trénovali a pracovali každý deň. Dajú sa tieto dve aktivity skĺbiť a zvládnuť?

Samozrejme, pri dobrej vôli sa dá zvládnuť všetko. Dôležitú úlohu tu zohráva správne zorganizovanie času. Musia sa stanoviť priority, treba vedieť veľa obetovať. Moji priatelia a známi vždy vedeli v akom čase mám tréningy, či sústredenia alebo preteky.  Preteky a dvojfázové tréningy vždy zaberali najviac voľného času. Trénujeme stále dvojfázovo okrem stredy a víkendov. Okrem práce trénerky zastávam funkciu predsedu klubu a neustále hľadáme sponzorov, takže mne plávanie vypĺňa všetok voľný čas.

Aké sú športové sny trénerky do budúcna?

Vždy tie najvyššie. Chcela by som, aby sa moji plavci dostali na všetky veľké a významne podujatia, ako sú ME a MS, ale najmä na paralympijské hry. Samozrejme, aby prišli domov vždy s úspechom a získali skvelé skúsenosti.

Čo vám dal šport znevýhodnených a čo naopak zobral?

Naučila som sa veľkej trpezlivosti. Vedieť sa na znevýhodnených pozerať ako na rovnocenných partnerov. Naozaj to majú v živote veľmi ťažké. Treba  im vedieť pomôcť, ale nasilu sa nevnucovať, keďže to naozaj nemajú radi. Treba ich skrátka brať takých, akí sú, ako zdravých športovcov.

Je rozdiel medzi trénovaním zdravého športovca a hendikepovaného?

Samozrejme. Veľký rozdiel je napríklad aj v tom, že zdraví plavci môžu v dráhe plávať aj dvanásti, ale znevýhodnení nie. Hendikepovaní plavci majú každý iné postihnutie, iný štýl plávania, či rýchlosť. Taktiež každé postihnutie si vyžaduje iné pomôcky, ktoré sme museli začať vyrábať pri telesnom postihnutí pre každého plavca zvlášť. Zakúpiť sa nedajú, výroba bola na nás. Hlavný cieľ majú vśetci jasný – priblížiť sa svojou technikou plaveckých spôsobov k technike zdravých plavcov čo najviac a potom sú aj výsledky.

Myslíte si, že je šport potrebný na život pre ľudí s hendikepom? Pomáha im to v živote?

Šport jednoznačne pomáha nájsť zmysel života a to nie len pre ľudí s hendikepom. Veľakrát sa samotný šport stáva zmyslom života. Každého to naučí disciplíne, poriadku, sebaovládaniu a prekonávať prekážky, ktoré sú oproti zdravým športovcom náročnejšie. O to sa potom úspech stáva cennejším.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Vodič dodávky vrazil do chodcov v Toronte, zahynulo desať ľudí

Podozrivý muž nie je spojený so žiadnou teroristickou organizáciou.


Už ste čítali?