reklama

Život a zákulisie športového novinára

Počas devätnásťročnej kariéry stihol absolvovať dvakrát letné aj zimné olympijské hry, množstvo hokejových zápasov, majstrovstvá sveta v zjazdovom lyžovaní, či majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Trinásťkrát zažil majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, viackrát cyklistické majstrovstvá sveta, či slávnu Tour de France. Týmto sa výpočet jeho podujatí nekončí, vymenovať by sa dalo omnoho viac. No tentokrát to nebude o športovcovi, ale o človeku z tej druhej strany, často stojaci na opačnej strane – ako priamy účastník podujatia, držiaceho mikrofón či diktafón. Športový novinár, Peter Pašuth.

V športovej žurnalistike uznávaný, nabitý vedomosťami. Priateľský a vždy v pracovnom rytme. Skromne dodáva, že sa necíti ničím výnimočný, podľa jeho slov - iba je jeden z mnohých. Zároveň však pripomína, že bez podpory najbližších by nič nedosiahol. Veď Bohu nie je nič nemožné. S manželkou Zdenkou vychováva tri deti, pre ktoré je šport tiež súčasťou života.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A ja dodávam, že výnimočný určite je. A nie len pre mňa.

Predstav sa nám Peťo...

Pochádzam z východného Slovenska, narodil som sa síce v Košiciach, ale vyrastal som v Michalovciach. Od malička som bol rodičmi vedený k viere v Boha. Vďaka nim som na Zemplíne pričuchol k množstvu športov od hokeja cez futbal, basketbal, volejbal, stolný tenis až po turistiku. U michalovských saleziánov sme tiež mali množstvo športových aktivít. Po vysokej škole som objavil čaro florbalu, ktorý teraz kombinujem aj s hokejbalom. Šport je moja vášeň, súčasť životného štýlu. Zo životnej záľuby sa stalo aj povolanie. A novinárčina sa stala jednou z mojich životných lások.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sa zrodila tvoja láska k športovej žurnalistike?

U mňa sa jednoznačne najprv zrodila láska k športu. Vždy, keď mám možnosť zašportovať si, tak sa ju snažím využiť. Aj keď to samozrejme nie je profesionálne. Športujem pre radosť z pohybu, pre zdravie a pre viacerých známe endorfíny (úsmev). Čo sa týka športovej žurnalistiky, tiež som k nej načuchol už v rannom detstve. Ako malý chlapec som bol čitateľ rôznych športových rubrík v denníkoch. Dychtivo som čítal jednu správu za druhou. Môj vzťah k žurnalistike sa pravdepodobne zrodil v bývalej Okresnej knižnici v Michalovciach, kde som si často požičiaval knihy so športovou tematikou. Moja prvá priama skúsenosť so žurnalistikou nastala v roku 1988. Našu rodinu počas Slovenského zrazu turistov vo Vysokých Tatrách vyspovedal Michal Zeman a uverejnil článok v denníku Pravda. Vtedy jeho práca na mňa veľmi zapôsobila. Môj maturitný ročník na michalovskom gymnáziu bol presne v tom istom roku, keď olympijské hry oslavovali svoju storočnicu. Už výber témy mojej maturitnej písomky „100 rokov olympiád“ naznačoval moje ďalšie smerovanie. Mal som problém, aby som neprekročil predpísaný rozsah (úsmev).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kde siahajú tvoje prvé začiatky s novinárčinou?

Už počas strednej školy som spolupracoval s vtedajšími Zemplínskymi novinami, ale paradoxne som nepísal o športe. Písal som pre mládežnícku rubriku, kde sme prinášali zaujímavosti o meste. Taktiež som sa nepriamo venoval aj vysielaniu v rádiu. Na našej škole sme mali „Gympeľ rádio“, ktoré vysielalo počas veľkých prestávok a ja som mal na starosti techniku. Po maturite som odišiel študovať učiteľstvo matematiky a geografie a bol som už len pasívny čitateľ novín.

Ako sa z učiteľa stal športový novinár?

Ešte počas školy som pri surfovaní internetom narazil na informáciu o rozbehu tlačovej agentúry SITA. Moja prvá naivná predstava bola, že budem chodiť iba na športové podujatia a zadarmo si ich užijem (úsmev). Myslím si, že takúto predstavu má väčšina ľudí a športových fanúšikov o novinároch. Samozrejme ma hneď moja prvá návšteva redakcie vyviedla z omylu. Môj prvý kolega Gabo Bogdányi (môj terajší kolega v Športe) ma posadil za počítač a kázal mi písať o hokejovej lige v Prešove, lebo vedel, že poznám mená hráčov. Musel ma ale rýchlo vymeniť, lebo mi písanie robilo veľké problémy. Pod svoje ochranné krídla ma zobral ďalší skúsený športový novinár Alfonz Juck, dal mi cenné rady a už po prvých troch týždňov zácviku som mal na starosti službu v redakcii. V tlačovej agentúre to znamená sledovanie športových udalostí, zhromažďovanie a vyhodnocovanie informácií, písanie výsledkov, či sprostredkovanie prvých reakcií športovcov alebo funkcionárov. Pre nováčika ťažký začiatok, ale ten som zvládol a už po mesiaci som bol interným členom redakcie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
(Archiv: PP)
(Archiv: PP) 

Dá sa teda skĺbiť štúdium na vysokej škole a práca na plný úväzok?

Určite sa dá, ak sa správne pracuje s time manažmentom. Musel som sa zo dňa na deň naučiť skombinovať školu a prácu. Taktiež to malo svoje výhody. Ako jeden z mála som v tom čase vlastnil mobil (úsmev). Zvyšní študenti museli stáť v radoch na internáte, aby si mohli zavolať domov. Školu som bez najmenších problémoch dokončil. Ešte v deň štátnic som zvládol urobiť aj spravodajstvo z majstrovstiev sveta v hokeji v Norimbergu. Hrozilo teda, že skončím za katedrou ako učiteľ matematiky a geografie, ale moja cesta sa zmenila. Písanie o športe sa stalo moja vášeň. Chcel som vždy ako prvý prinášať presné a zaujímavé informácie. Po škole som dostal, od vtedajšieho šéfa športovej redakcie SITA Alfonsa Jucka, ponuku na ďalšie predĺženie kontraktu. Mojou veľkou motiváciou bola okrem iného aj účasť na zimných olympijských hrách v Salt Lake City. Kolovali chýry o jednom z najmladších píšúcich slovenských novinárov v histórii, ak nie najmladšom a bol som to práve ja (úsmev). V agentúre som dostal priestor na novinársky rast. V roku 2015 som po mnohých ponukách z rôznych médií predsa len zmenil dres, siťácky som vymenil za šporťácky.

Prečo píšeš o športe a nie napríklad o politike?

Politiku samozrejme sledujem, ale neláka ma o nej písať. Mám pocit, že je v nej veľa negativizmu. Aj keď si to na prvý pohľad nikto neprizná, každý v nej istým spôsobom bojuje o moc. Šport prináša veľké emócie a vášne. Páči sa mi, že udalosti v športe sú nevyspytateľné, nič nevieme dopredu určiť. Naproti v politike sú stanoviská jasne formulované, dopredu nalinajkované, nepustia vás doprava či doľava. Pri politickom spravodajstve by mi chýbala určitá voľnosť, ktorú mám pri športovej žurnalistike.

Denne sa stretávaš so športovcami. Ako na teba vplývajú?

Treba si uvedomiť, že športovci sú rovnakí ľudia ako ktokoľvek z nás. Ich zamestnaním je šport. Sú medzi nimi sčítaní a múdri ľudia, stretnutie s nimi ma vždy obohatí. Existujú aj menej výreční, uzavretejší do seba. Vtedy je pre nás novinárov komunikácia s nimi ťažšia. Ale je to určitá výzva a súčasť našej práce. Všetkých však obdivujem za to, čo robia. O ich utrpeniach, bolestiach pri tréningoch vie málokto. Akýkoľvek úspech prináša roky driny. Každý si zaslúži uznanie, či bol prvý alebo päťdesiaty. Nepáči sa mi, keď ľudia športovcov hania za zlé výsledky. Vtedy si kladiem otázku: „On je päťdesiaty na svete vo svojej disciplíne, a kde si ty fanúšik? Si aspoň v tisícke na svete v tej svojej“?

Čo obnáša práca novinára?

Je to určitým spôsobom tvrdá rehoľa. Viem, že si mnohí myslia, že práca novinára je jednoduchá a spočíva iba v chodení na podujatia a stretávaní sa so športovcami. Už po príchode na športovisko začínate písať. Po skončení podujatia ide fanúšik domov, hráč sa prezlečie a ide tiež domov. A novinár? Ešte len vtedy sa začína jeho skutočná práca. Musí prepísať výroky športovcov alebo funkcionárov, napísať článok a poslať ho do redakcie. Niekedy to trvá aj niekoľko hodín po udalosti. Okrem toho musíte denne sledovať udalosti v danom športe a získavať informácie.

(Archiv: PP)
(Archiv: PP) 

Skúsil si si prácu novinára v tlačovej agentúre aj v novinách. V čom je zásadný rozdiel?

Agentúra sa zameriava na góly, body, sekundy a hlasy športovcov. V denníku ide o podanie materiálu a informácie inak ako môže kolega z druhého média. Kým agentúrny novinár urobí maximum práce počas podujatia, po skončení doplní o hlasy, dennikár začína svoje písanie často až po záverečnom hvizde. V denníku sú dôležité uzávierky a rozsahy, čo v agentúre neexistuje.

Drvivá väčšina športovcov s médiami spolupracuje, ale nájdu sa aj takí, ktorí nie. Sú média potrebné v živote úspešného športovca?

Šport a médiá sú ako spojené nádoby, bez seba nemôžu existovať. Médiá majú silu ovplyvňovať verejnú mienku. Som osobne presvedčený, že ak by novinári písali denne napríklad aké sú úžasné zápasy v druhej hokejovej lige, tak by štadióny boli pravidelne vypredané (úsmev). Ako súčasný príklad uvediem meno Petra Sagana. Pre médiá je to často tvrdý oriešok. Ale aj on samotný si uvedomuje fakt, že novinárov potrebuje. Vďaka médiám stúpa marketingová hodnota nielen jeho mena, ale aj jeho tímu.

Verejnosti sa často zdá, že viesť rozhovor a klásť otázky je jednoduché...

Samozrejme to závisí od okolností vzniku rozhovoru. Niekedy je to radosť, inokedy utrpenie. Vždy je však potrebné pristupovať k športovcovi citlivo. Nevhodne položená otázka môže vyvolať zbytočné napätie a respondent sa uzavrie. Súčasťou rozhovoru sú aj nepríjemné otázky. Vtedy musí mať novinár cit na správne položenie otázky. Uvediem príklad. Na OH v Soči bola naša bežkyňa na lyžiach, Alena Prochádzková, po pretekoch veľmi nahnevaná. Mixzónou prešla bez slova. Pomocou hovorcu výpravy sme ju dodatočne vyhľadali a rozhovor viedla kolegyňa zo Slovenského rozhlasu Svetlanka Barátová, keďže ako žena ma v sebe cit, ktorý mne ako mužovi chýba. Vznikol z toho nakoniec veľmi zaujímavý rozhovor (úsmev).

Ako sa pripravuješ na jednotlivé rozhovory?

Ako som spomínal v agentúre ide o spravodajstvo a také sú aj rozhovory. Je presne stanovená téma a niekedy na to stačia 3-4 otázky. Na článok v denníku sa musím viac pripraviť. O respondentovi vedieť čo najviac informácií z dostupných materiálov, naštudovať si štatistiky a jeho poslednú minulosť. Samozrejme počas podujatí a po ich skončení bývajú rozhovory skôr intuitívne.

Ktoré športy sú tvojou srdcovkou a prečo?

Jednoznačne ľadový hokej a neskôr sa ňou stala aj cyklistika. Hokej mi učaroval svojou dynamikou, keď popri korčuľovaní musíte vedieť aj správne ovládať puk a dodržiavať taktiku. Je to krásna hra, či ho už hrajú deti alebo dospelí. A cyklistika? V agentúre som mal na starosti spravodajstvo o cyklistike. Už na mojich prvých pretekoch Okolo Slovenska ako novinár som ich s otvorenými ústami obdivoval. Bicyklovať viem odmalička, ale vidieť pretekárov na tenkých galuskách ísť dole kopcom rýchlosťou okolo 80 km/h a ešte k tomu predbiehať sprievodné autá, to si naozaj zaslúži obdiv a uznanie.

Tvoje najväčšie zážitky v tvojom športovom živote?

(Archiv: PP)
(Archiv: PP) 

Už dlhšiu dobu sa amatérsky venujem florbalu. S bratmi a kamarátmi sme vytvorili skvelé mužstvo s názvom “Tím hrôzy“. Získali sme množstvo víťazstiev na turnajoch aj v Univerzitnej florbalovej lige (UFL). Z pracovnej stránky je pre mňa každý zápas zážitok. Samozrejme olympijské hry či majstrovstvá sveta sú špecifické. Každá fantastická športová atmosféra má svoje osobitné čaro, vtedy mi behajú zimomriavky po chrbte.

Vplýva tvoja práca aj na súkromný život?

Moja manželka Zdenka či deti by o tom vedeli rozprávať príbehy. Bez podpory najbližších sa športová žurnalistika robiť nedá. Nikdy nevieš, či je piatok a či sviatok. Športovému kalendáru sa prispôsobuje aj osobný život. Bežne mi zazvoní telefón skoro ráno, ale aj neskoro v noci. V lete sa napríklad namiesto dovolenky venuješ spracovávaniu výsledkov a správ z olympiády, Tour de France či iných podujatí.

(Archiv: PP)
(Archiv: PP) 

Ak by si mohol zmeniť svoju minulosť, chcel by si sa opäť stať športovým novinárom?

Občas rozmýšľam, či by som nemal zmeniť povolanie. Stáva sa to vtedy, keď som veľmi unavený, program sa mi neustále mení a namiesto oddychu stále píšem. Vtedy sa na chvíľku zastavím a poviem si, že predsa žijem svoj sen. Odpoveď je teda: „nemenil by som“. Vybral som si správne.

Čo možno dnešným mladým športovým novinárom chýba alebo sú iní ako tvoja generácia?

Myslím si, že hlavný rozdiel je v tom, že im chýbajú základy. Každý by chcel písať len o úspechoch a mať hneď články na titulkách. Bohužiaľ už nepoznajú tú tzv. čiernu prácu, chcú sa jej vyhnúť a nerobiť ju, nedokážu ani spájať informácie so známymi faktami,či pracovať s textom. Mnohým chýba aj poznanie minulosti, bez ktorej sa o súčasnosti často písať nedá. Dnes nám rastú najmä internetoví novinári, ktorí si radšej preložia text - namiesto toho, aby pracovali dlhšie na vlastnom článku. Taktiež máme v súčasnosti problém chýbajúcich - skúsených editorov, články sa často len preklápajú. Tí skúsení novinári sú zavalení prácou na vlastných témach, nemajú dostatok času venovať sa nasledovníkom. V redakciách je poddimenzovaný počet ľudí. V časoch, keď som začínal, sme sa všetci hokejoví novinári poznali. Často sme sa stretávali, radi sme si vymieňali informácie, prípadne si pomohli. Dnes prídem na zápas, polovicu ľudí nepoznám, neviem v akom médiu pracujú. Mnohí len nastavia mikrofón, čosi si nahrajú a utekajú preč, chýba priestor na diskusiu. Je to svojim spôsobom veľmi smutné. Nikto nechce prevziať žiadnu zodpovednosť. Ale to je asi obraz celej spoločnosti.

Aký je tvoj tajný sen? Pracovný, ale aj osobný?

Mám šťastie, že moje sny sa plnia a o to viac, že ich žijem na dennej báze. Túžil som ísť na majstrovstvá sveta či olympijské hry a tieto sny sa stali skutočnosťou. A k tomu mám úžasnú rodinku, skvelých ľudí okolo seba. Vždy sa snažím prinášať presné a pravdivé správy a tešiť čitateľa. Slovenským športovcom želám, aby sa im darilo a nosili medaily z vrcholných podujatí.

(Archiv: PP)
(Archiv: PP) 
(Archiv: PP)
(Archiv: PP) 
Katarina Petrikova

Katarina Petrikova

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Veľmi rada píšem. No častokrát mi nastavené pravidlá nielen zväzujú myšlienky, ale aj ruky. Chcem písať slobodne, mojim pohľadom, aj keď to nebude presne novinárske, ale bude to moje. Najlepšie sa cítim, keď športujem, cestujem, spoznávam a hovorím inými jazykmi. To ma fascinuje najviac. Hovorím plynule po anglicky, španielsky a portugalsky.V živote stretávame zaujímavých a šikovných ľudí, ale práve o tých sa píše málo. Chcem to teda skúsiť ja a to formou, ktorá je mne najbližšia – rozhovormi. Častokrát sú títo neznámi v úzadí iných, úspešných a slávnych, ale bez nich by tí úspešní a slávni neboli tam, kde sú teraz. Sú jedným slovom jedineční a pre niektorých nenahraditeľní.Je veľa oblastí v našom živote, o ktorých vieme dosť málo, alebo sa o nich nezaujímame. Aj o tých chcem písať, ako napríklad o para športe. Verím, že tu predstavím úžasných ľudí, od ktorých sa môžme veľa naučiť.Taktiež chcem písať aj o mne, o mojich cestovateľských zážitkoch nielen po Južnej Amerike. Alebo len tak sa porozprávať možno aj so známymi športovcami, ale o iných, netypických témach. Prečo najmä zo športovej oblasti? Lebo tam sa pohybujem asi najviac. Ale neuvidíte ma, lebo stojím za tou „pomyselnou kamerou“ :) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu