Fyzioterapia ako srdcová záležitosť

Autor: Katarina Petrikova | 27.2.2017 o 20:16 | (upravené 27.2.2017 o 22:11) Karma článku: 3,27 | Prečítané:  855x

Aj tie najjagavejšie hviezdy športového neba majú svojich ochrancov. Jednoducho ich potrebujú, ťažko sa bez nich dostaví úspech. Tie paralympijské ešte o čosi viac.

Mladé ucho, povedali by mnohí, trošku pojašené, ale jednoznačne so srdcom na správnom mieste. Najmä to slovenské s obrovskom vlajkou neustále v rukách. Jeho ruky by najmä paralympionici posypali zlatom. Stano Kliman, reprezentačný fyzioterapeut slovenskej paralympijskej rodiny.

Prvýkrát sme sa spoznali na ceste do Talianska, kde sa mala stretnúť európska para atletická špička. On ako mladý, ale už skúsený fyzioterapeut celej slovenskej výpravy. Vravím si ako môže tento mladík zvládnuť tak náročnú a zodpovednú úlohu? On ju nielenže zvládol, on tú latku posunul riadne vysoko. Priateľský, veľký profesionál nadupaný vedomosťami. Rád poradí, s čímkoľvek pomôže, ale vie aj zahriaknuť ako to len fanúšikovia športu vedia.

Stano pochádza z malebnej dedinky v srdci Slovenska, z Voznice. Vo svojich dvadsiatich piatich rokoch má za sebou nielen úžasnú pracovnú kariéru, ale on sa už stihol aj zasnúbiť. Ako sám hovorí, je verný svojmu znameniu Blíženci a teda je človekom viacerých, našťastie dobrých tvári a majiteľom rôznych prezývok. Kvôli telesnému hendikepu nemôže šport vykonávať na profesionálnej úrovni, ale určite naň nezanevrel. Práve naopak. Možno aj preto ho Boh priviedol k práci s paralympionikmi.

Prezraď viac o svojej práci...

Som veľmi vďačný, že môžem svoju prácu nazývať aj mojim koníčkom, alebo ak chcete životnou vášňou. Momentálne pracujem pre Slovenský paralympijský výbor ako fyzioterapeut. Začalo sa to pred viac ako tromi rokmi, keď som si po ukončení štúdia na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Banskej Bystrici hľadal prácu. Mal som úžasné šťastie, keď ma oslovili paralympijskí lyžiari. Neváhal som ani chvíľu a skočil som po tejto príležitosti hlava ne-hlava. Netušil som čo ma presne čaká a ani s kým budem spolupracovať. Ale cítil som, že to bude stáť za to. Určite pre mňa začiatky neboli jednoduché. Bol som pre para lyžiarov prvý fyzioterapeut a veci sa diali tzv. za pochodu. Stálo ma to litre potu, odriekania, uvažovania čo je pre koho správne, až kým sa to celé neotriaslo. S odstupom času som za tie začiatky veľmi vďačný, lebo ma to posúvalo ďalej, až tam kde som teraz (úsmev).

Okrem toho opäť študuješ...

Moje oficiálne povolanie je masér, ktoré som vyštudoval na strednej škole. Ale už počas štúdia som vedel, že chcem viac a to byť športovým fyzioterapeutom. Šport je môj život, no venovať sa mu na profesionálnej úrovni nemôžem. Povedal som si, že budem to práve ja, kto bude pomáhať športovcom k vrcholovým výkonom. Okrem toho ma veľmi baví manuálna práca maséra v spojení s logickým myslením a anatómiou človeka. A presne o tom je fyzioterapia. Moje sny sa stali skutočnosťou. Mám už za sebou ukončené bakalárske štúdium v odbore fyzioterapia a v súčasnosti finišujem magisterské štúdium v rovnakom odbore.

Prečo práve šport zdravotne znevýhodnených?

Šport zdravotne znevýhodnených je pre mňa obrovská výzva. Títo športovci sa k dosiahnutiu čo najlepšieho výkonu musia boriť so zdravotnými, či psychickými problémami vyplývajúcich z ich hendikepu. Moja práca spočíva nie len vo fyzioterapii, ale snažím sa ich mojou prítomnosťou v tíme alebo na pretekoch povzbudiť, či vyhecovať k čo najlepším výkonom. Neskutočne ma teší, že bojujú a dosahujú úžasné výsledky. Tým dokazujú, že limity neexistujú. Dojíma ma ich úprimná radosť z prekonania ich osobných limitov. Je to pocit na nezaplatenie.

Aký je podľa teba rozdiel medzi zdravými a zdravotne znevýhodnenými športovcami?

Zdraví športovci dosahujú výkonnostne iné výsledky ako zdravotne znevýhodnení. Veľakrát sa tieto výkony nedajú porovnať, ale v niektorých športoch áno a vtedy rozdiely takmer miznú. Pre športovcov s určitým hendikepom je šport v podstate ich život, impulz čo ich posúva prekonávať limity. Vedia sa z toho veľmi tešiť. Musia sa častejšie boriť s problémami, o ktorých zdraví ani netušia. Napriek tomu podávajú neuveriteľné výkony a dosahujú fantastické výsledky. Máme sa všetci od nich čo učiť.

Je šport dôležitou súčasťou života športovcov s hendikepom?

Myslím si, že šport je pre nich alfou a omegou. Šport im zlepšuje kvalitu života, dáva im mnoho krát zmysel života, cieľ posúvať ich vlastné limity. Dáva im možnosť cestovať na súťaže, tí najlepší precestujú aj pol sveta. Získavajú množstvo zážitkov a skúsenosti. Vlastne je to úplne to isté ako pri zdravých športovcoch. Prekážky neexistujú, iba ak v mysliach ľudí. Častokrát v tých, ktorí zdravotný problém nemajú.

Byť obklopený športovcami ťa musí povzbudiť k tvojim vlastným športovým výkonom...

Áno, jednoznačne. Športujem, aj keď iba rekreačne. Hrávam s kamarátmi futbal, hokej alebo volejbal. Taktiež si rád zalyžujem. Nemyslím si, že mám veľký talent na šport, ale športový duch a súťaživosť ma k športu dostali (úsmev). Nikdy som nereprezentoval, ale za to mám, či už ako divák alebo súčasť tímu, stále so sebou veľkú slovenskú vlajku a dvojkríž na hrudi. Aj to je forma reprezentácie a ja som hrdý, že som Slovák.

Pravdepodobne šport neovplyvňuje len tvoj pracovný život..

Športom jednoznačne žijem. Či už aktívne, pracovne alebo aj v súkromí, sledujem dianie v športe. Niekedy až chorobne, kedy sa so snúbenicou vieme pochytiť. Našťastie aj ona chápe, že šport je zdravý a tak sa to medzi nami vždy urovná (úsmev).

A čo tvoje pracovné úspechy...

Určite medzi moje najväčšie pracovné úspechy patrí účasť na dvoch paralympijských hrách. Zažil som tie zimné v Sochi 2014 a letné v brazílskom Riu de Janeiro 2016.

Kde až siahajú tvoje pracovné plány a sny?

Jednoznačne chcem naďalej spolupracovať so zdravotne znevýhodnenými športovcami. Prostredníctvom mojej práce by som im chcel aj v budúcnosti pomáhať, aby dosahovali čo najlepšie výsledky a mimo športového zápolenia im skvalitňovať život. Naše najbližšie športové ciele sú tohtoročné para atletické Majstrovstvá sveta v Londýne.  Zimné športy čaká budúci rok vrchol v podobe Paralympijských hier v kórejskom Pyeong Changu. Tam by sme chceli atakovať tie najvyššie priečky. V budúcnosti možno práca pre slovenskú futbalovú reprezentáciu by bola  pre mňa asi top ponuka. Samozrejme uvidím, čo mi život prinesie do cesty.

Láska i tá pracovná prináša okrem iného aj útrapy...čo by si zmenil v tej tvojej?

Svoju prácu mám veľmi rád, aj keď je občas vyčerpávajúca. No, ale povedzme si, ktorá nie je (úsmev). Úspechy, ktoré však dosahujú naši slovenskí para športovci ma vždy vedia nakopnúť, chytím tzv. druhý dych a pracujem ešte o to viac. Taktiež mi veľmi vyhovuje, že môžem s každým športovcom pracovať samostatne a to jednoznačne zvyšuje efektivitu mojej práce. Ak by som mohol niečo zmeniť, tak by to bolo to časté cestovanie. Niekedy sa mi už cnie za domovom a rodinou.

Čo presne obnáša tvoja práca keď ste na súťažiach?

Začína to od nosenia batožiny, lyží,  vhodného oblečenia, podávanie vody až po zbieranie diskov, gúľ a kuželiek. Som také dievča pre všetko (úsmev). Samozrejme moja hlavná pracovná náplň je fyzioterapia pred a po súťaži, ale aj počas voľných dní. Ale baví ma to samozrejme. Tým, že som som kvôli práci asi pol roka mimo domova, tak je aj môj pracovný život domovom obkolesený priateľmi.

Stano Kliman...mimo práce, mimo športu...aký je?

Stano je normálny dedinský chalan, ktorý má rád šport a ľudí okolo seba. Chce to v živote niekam dosiahnuť a vie, že bez Božej pomoci to určite nepôjde. Rád si pochutná na dobrom jedle,  zahrá počítačovú hru, či zbehne na jedno pivo do miestnej krčmičky. Určite mu nikdy nechýba slovenský znak či slovenská vlajka v ruke na akejkoľvek športovej či reprezentačnej akcii.

A čo tvoje sny mimo športu...

Snívam o rodine. Chcem bývať v dome a voziť sa na Peugeote 407 (úsmev). Už som minimálne na pol ceste. Ale mám aj osobné pracovné sny. V budúcnosti si chcem otvoriť vlastnú fyzioterapeutickú ambulanciu, aby som mohol pomáhať ľudom so zdravotnými problémami.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí nešportujú a nestarajú sa o svoje zdravie?

Jednoznačne treba sa hýbať a športovať. Je veľa takých čo by chceli, ale kvôli zdravotnému hendikepu nemôžu. Netreba premrhať čas. Z vlastnej skúsenosti viem, že platia rovnice: pohyb = zdravie a strečing = regenerácia.

Ako by si motivoval ľudí, ak chcú dosahovať ich ciele?

Makať, makať a makať. Lepšia odpoveď neexistuje. Úspech sám na dvere nezaklope. Samozrejme je potrebné kusisko šťastia, talentu a štipku sebavedomia. Nesmie chýbať pokora a mať určitý nadhľad. Nikto nie je bez chyby. Stále sa máme čo učiť, platí to pre všetkých, rovnako aj pre mňa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Teroristi zaútočili v Barcelone, zahynulo najmenej 13 ľudí (minúta po minúte)

Dodávka vrazila do davu ľudí v centre mesta. K útoku sa prihlásil Islamský štát.

SVET

Ľudia utekali v panike. Ako vyzerala situácia v Barcelone (fotogaléria)

Polícia potvrdila, že išlo o teroristický útok.


Už ste čítali?