Šport je jeho láska, atletika životná vášeň

Autor: Katarina Petrikova | 12.2.2017 o 23:13 | (upravené 12.2.2017 o 23:56) Karma článku: 3,09 | Prečítané:  550x

„Bez lásky sa žiť nedá.“ Aj to sú jeho slová. Ak sa bavíme o športovej láske, jednoznačne vyhráva atletika.  

Veľký športový bojovník sa ani po zdravotných problémoch nevzdal a stále sa nevie športu nabažiť. Vyskúšal už mnoho športov, ale práve kráľovnej športu ostal verný dodnes. Pre mnohých neznámy, možno v úzadí iných, slávnejších. Napriek tomu má v slovenskej atletike svoje miesto. V minulosti reprezentoval v rýchlokorčuľovaní na krátkej dráhe, ale momentálne reprezentačný tréner šprintov národného tímu, Tomáš Benko.

Tomáš predstav sa nám. Čomu sa venuješ?

Narodil som sa v Spišskej Novej Vsi, kde som sa odmalička venoval profesionálnemu športu. Teraz sa karta obrátila a všetky svoje skúsenosti sa snažím odovzdať mladšej generácii. Mám obrovské šťastie, že moja práca je aj mojou životnou vášňou. Vstávam s atletikou, žijem atletikou a s atletikou aj zaspávam. Celý môj deň sa teda točí okolo atletiky. Či už ako tréner detí a mládeže v šprintérskej skupine v atletickom klube v Bratislave, alebo ako reprezentačný tréner šprintov národného tímu. Okrem toho ešte stíham zastávať pozíciu projektového manažéra na Slovenskom atletickom zväze.

Kde siahajú tvoje trénerské začiatky?

Trénerstvu sa aktívne venujem už viac ako sedem rokov. Začínal som v rodnej Spišskej Novej Vsi, kde som si po skončení vysokej školy otvoril atletický krúžok a rok ho aj trénersky viedol. Neskôr moje kroky viedli do Bratislavy s vidinou lepších možností presadiť sa ako tréner. Ešte ako aktívny atlét som prestúpil do bratislavského klubu TJ Slávia STU a ihneď som dostal ponuku pracovať s deťmi. Vtedy to bol vysokoškolský klub a filozofia bola postavená na angažovaní vysokoškolákov - atlétov, ktorí prichádzali do Bratislavy za štúdiom. Chcel som túto filozofiu pozmeniť. A podarilo sa. Na začiatku som trénoval skupinu s ôsmimi deťmi. Počas šiestich rokoch sme vybudovali širokú základňu detí, založili akadémiu pri AO TJ Slávia STU Bratislava, ktorá je dnes ekonomicky nezávislá a stabilná. V súčasnosti máme v klube stodesať mladých zverencov a zamestnávame trénerov, ktorí sa venujú všeobecnej a špeciálnej atletickej príprave.

 

Pravdepodobne športom žiješ celý život...

Áno, k športu som bol vedený odmalička. Už ako malý som sa veľa hýbal. Otec chcel mať zo mňa atléta a od útleho detstva som sa zúčastňoval rôznych bežeckých súťaží. V Spišskej Novej Vsi má atletika veľkú tradíciu. Teda určite mala v tomto období. Napriek tomu atletika nebola na začiatku u mňa športom číslo jeden. Ako malému chlapcovi mi učaroval hokej. Svojou tvrdohlavosťou som si nakoniec vydobyl hokejovú triedu, ktorú som počas základnej školy navštevoval. V našom meste na Spiši má totižto hokej veľmi dobrú základňu. Moja vrodená rýchlosť bola neprehliadnuteľná a vedel som to zúročiť aj na korčuliach na ľade.

Mal si s hokejom veľké plány?

Možno aj áno. Vtedy som bol však ešte malé dieťa. Zlom nastal neskôr v siedmom ročníku na základnej škole. Dostal som ponuku od práve zakladajúceho rýchlokorčuliarskeho klubu. Bolo to v roku 1999, keď Slovensko hostilo Európsky olympijský festival mládeže (EYOD) a Svetovú zimnú univerziádu vo Vysokých Tatrách. Vedenie ma zlákalo na prísľub cestovania po celom svete, najmä však po Európe za dosiahnuté dobré výsledky. Bola to pre mňa veľká motivácia, lebo som si bol vedomý svojej rýchlosti. Tam sa to s hokejom aj skončilo a presedlal som na iné korčule. Musím však povedať, že to bolo jednoznačne správne rozhodnutie ako najlepšie tráviť čas v období môjho dospievania.

V čom si vynikal na rýchlokorčuliarskych tratiach?

Jednoznačne mojou rýchlosťou a húževnatosťou. Tvrdohlavosť môže byť taktiež dobrá, ak sa správne použije. Najviac sa mi darilo presadiť na krátkych tratiach tzv.short track a venoval som sa tomuto, pre Slovensko netradičnému športu, šesť rokov.

Od korčúľ napokon k atletike...

Po šiestich rokoch reprezentácie v rýchlokorčuľovaní som si nešťastne zranil koleno. Nasledovala operácia a od lekárov som si vypočul nepriaznivé prognózy. Odporučili mi so športom skončiť úplne, a to nie len po profesionálnej stránke. Samozrejme naturel atléta som nestratil. Vravel som si, že atletika ma určite postaví na nohy. Neskôr som si počas štúdia na vysokej škole v Trnave našiel vhodný atletický oddiel, v ktorom pôsobil vtedy reprezentačný tréner šprintov Eduard Čordáš. Keďže bežecký pohyb nemal vplyv na moje bočné poškodenie kolennej chrupavky, bola atletika jasnou voľbou. Začal som poctivo po zranení trénovať a dodnes sa atletike venujem.

Ako dlho reprezentuješ?

Slovenskú republiku reprezentujem od roku 2000. Najprv to bolo v short tracku v rokoch     2000 až 2005. Od roku 2007 až po súčasnosť reprezentujem v atletike, a to najmä na Majstrovstvách Európy jednotlivcov a družstiev.

Tvoje  najväčšie atletické úspechy...

Z národného pohľadu som niekoľkonásobný majster a vicemajster SR v šprintoch na 100m, 200m a štafete 4x100m. V rámci atletického seriálu Grand Prix Slovakia som štvornásobný víťaz v behu na 100 metrov. Vo svojom rodnom meste ma dvakrát vyhlásili za športovca roka. A z medzinárodného hľadiska si určite cením prvé miesto na 100m a tretie miesto v štafete na 4x100 metrov na Európskych hrách v Baku.

Máš ešte chuť reprezentovať?

Chuť športovať na profesionálnej úrovni stále mám, samozrejme dokedy mi to zdravie dovolí. Po každej sezóne dostanem nový impulz a nechýba mi zatiaľ ani motivácia ako sa pripraviť na ďalšiu sezónu. Aj keď priznávam, že už som veľakrát rozmýšľal o ukončení mojej športovej kariéry.

Určite máš viacero úsmevných príhod z tréningov, či pretekov...

Jednoznačne (úsmev). Počas tak dlhej športovej kariéry akou je tá moja sa udeje niekoľko úsmevných príhod. Na jednu si spomínam rád. Keď som sa presťahoval do Trnavy, bol som rozhodnutý hľadať atletický oddiel, kde by som sa pokúsil o atletické znovuzrodenie. Kontaktoval som vtedy reprezentačného trénera šprintov, ktorý v tom čase pôsobil v trnavskom atletickom klube. Dohodol som si s ním prvé stretnutie počas tréningu a po spoločnom zvítaní ma ihneď poslal do skupiny vytrvalcov. Vraj vyzerám ako vytrvalec. Moje ego zabolelo (úsmev). Ihneď som ho opravil a postavil som sa ku skupine šprintérov. Ukázal som mu svoju šprintérsku príslušnosť a nakoniec naša spolupráca trvala pekných päť rokov.

Ako šport ovplyvnil tvoj každodenný život?

Jednoznačne pozitívne. Svoj život som prispôsobil športu a životu profesionálneho športovca. Tento život je odlišný aký má bežná populácia. Musel som sa naučiť rozlišovať čo si môžem a nemôžem dovoliť. S tým je spojené množstvo odriekania, obmedzenie iných športov, žiadne nočné výjazdy či diskotéky v období dospievania. Ani konzumácia alkoholu nebola od trénerov povolená. Samozrejme ani ja nie som úplne dokonalý. Mám aj ja svoje chyby a niekedy som svoje zásady porušil, čo sa na druhý deň na tréningu odzrkadlilo. Šport ma však naučil dve dôležité veci a to je dokonalý časový manažment a disciplína. Toto dodnes využívam aj v pracovnej sfére.

Čo tvoj bežný pracovný deň? Ako vyzerá?

Ráno vstávam každý deň o pol šiestej. Po ľahkých raňajkách vedú moje prvé kroky do fitnescentra, kde absolvujem silový tréning. Po tréningu sa presúvam do práce, kde si dávam druhé raňajky a okolo ôsmej ráno začínam pracovať. Asi o pol piatej poobede sa po práci presúvam na atletický štadión, kde trénujem svojich zverencov. Po skončení tréningu nasleduje môj osobný tréning na dráhe. Býva to často okolo šiestej hodiny večer. Domov sa vraciam až po ôsmej (úsmev). Dám si ľahkú večeru, aby som mohol čím skôr zregenerovať sily na ďalší náročný deň.

Máš rád svoju prácu? Čo by si na nej zmenil a práve naopak, čo ti vyhovuje?

Svoju prácu mám nie len rád, ale ju až doslova milujem. Môj bežný pracovný deň tomu len nasvedčuje. Nemyslím si, že je úplne bežné tráviť v práci viac ako štrnásť hodín denne, ak ju nemáte aspoň trochu rád a zároveň je aj vašou hobby. Moja práca je mojim životným štýlom. Aj profesia manažéra mi dáva možnosť dosiahnuť a vybudovať to, čo si zaumienim bez existujúcich výhovoriek. V práci mám jasný smer a tým je atletika. Nezáleží na tom, či ide o pozíciu trénera alebo projektového manažéra. Čo by som zmenil je systém ohodnotenia. Najmä trénerská práca je ešte stále v spoločnosti nedocenená. Potešil by som sa aj voľnému času pre seba a pre svoje koníčky mimo atletiky.

Koho teraz trénuješ? Aké sú vaše spoločné ciele?

V súčasnosti trénujem šprintérsku skupinu ALLSPORT AGENCY v Bratislave, ktorá združuje atlétov každého pohlavia vo veku 13 - 50 rokov. Náš spoločný cieľ je dostať sa do slovenskej reprezentácie a reprezentovať na vrcholových podujatiach.

Čo obnáša každodenná práca trénera atletiky?

Aj keď sa mnohí domnievajú, že práca trénera spočíva len v účasti na tréningu, tak je to celkom inak a trochu zložitejšie. Dôležitejšie ako samotné tzv. kaučovanie na tréningu je príprava celoročného tréningového plánu, zostavenie vhodných tréningových náplní jednotlivých tréningov a nastavenie primeranej tréningovej záťaže. Samozrejme najdôležitejšie je vedieť vhodne reagovať na zmeny a pocity zverenca. Všetko je to priamo úmerné počtu zverencov v tréningovej skupine. Množstvo hodín taktiež trávim štúdiom odbornej literatúry, či sledovaním tréningových videí. Ak to všetko spočítame, tak práca trénera je minimálne ako polovičný pracovný úväzok. Samozrejme k tomu nie sú pripočítané víkendy strávené na pretekoch počas sezóny.

Snívaš? Aký je tvoj tajný sen?

Som skôr realista. Snažím sa nesnívať svoj život, ale žiť svoj sen. Ale určite mám niekoľko očakávaní v živote. Kladiem si otázku, či si pri mojom životnom štýle nájdem partnerku, ktorá to bude tolerovať a stáť po mojom boku (úsmev).

A čo trénerské sny?

Ako každý tréner aj ja mám stále svoje nedosiahnuté méty. Jednou z nich je vybudovanie prvého šprintérskeho inštitútu na Slovensku, jedinečného na našom území. Bol by k dispozícií nielen atlétom – šprintérom a ich trénerom, ale aj športovcom z iných športových odvetví na ich rýchlostnú a silovú prípravu. Taktiež by som chcel v budúcnosti pripravovať a kondične viesť slovenských reprezentantov v tenise.

Aký je Tomáš Benko mimo atletiky?

Tomáš Benko mimo atletiky? Neviem, či vôbec taký existuje (úsmev). Atletika vypĺňa celý môj život. Ak si predsa len odmyslím atletiku, tak som určite tvrdohlavý. Myslím si, že je to nevyhnutné na dosiahnutie cieľov. Som taktiež priateľský a ochotný vždy každému pomôcť. Snažím sa byť spravodlivý a byť vzorom pre ostatných ľudí. V domácnosti som  veľký pedant.  

Aký je tvoj názor na veľký trend behajúcich ľudí?

Z pohľadu atléta a športovca ma takýto trend pochopiteľne teší. Som rád, keď vidím množstvo behajúcich ľudí. Budovať zdravý životný štýl je pre spoločnosť určite dobré. Ako tréner si kladiem otázku, či to ľudia robia správne. Osobne si myslím, že Slovensko nie je ešte dostatočné pripravené na takúto masu športujúcich ľudí. Nikdy predtým neboli fyzioterapeutické ambulancie v kurze ako dnes. Mnoho ľudí nesystematickým a nesprávnym pohybom si môže častokrát privodiť množstvo mikrozranení alebo aj väčších, vážnejších zranení. Tak ako sa dnes vo veľkom cvičí pod dozorom osobných trénerov vo fitnescentrách, tak by mali aj noví nadšenci behu vyhľadávať trénerov na beh a tréning správnej bežeckej techniky. Znížia tak riziko zranenia, budú sa systematicky zlepšovať a posúvať svoje limity. Otázkou zostáva, či máme dostatočné množstvo certifikovaných trénerov na takú obrovskú masu behajúcich ľudí.

Čo hovoríš na veľký rozmach bežeckých súťaží v poslednom období?

Vnímam to bohužiaľ trochu negatívne. Dnes je absolútne bežné mať počas jedného víkendu viacero bežeckých podujatí na niekoľkých miestach Slovenska. Tento fakt znemožňuje konfrontáciu najlepších bežcov za rovnakých podmienok vrámci jedného bežeckého podujatia.

Ako tréner a výživový poradca musíš mať názor na polemiku BIO a neBIO výrobkov...

Túto otázku si asi kladie každý deň množstvo ľudí. Veľakrát sa zamýšľam, či to čo nesie názov BIO je aj skutočne bioprodukt. Zastávam názor, že naša zem nie je schopná v súčasnej dobe vyprodukovať také množstvo bioproduktov, koľko je v ponuke na dnešnom trhu. Odporúčam preto nájsť určitý stred medzi konzumáciou týchto produktov a najmä sledovať etikety na obaloch potravín. Na porovnanie s cenovo prístupnejším produktom platí určite pravidlo, že nie všetko čo je drahé  musí obsahovať aj najviac živín.

Čo by si odkázal ľudom, ktorí si k športu ešte nenašli cestu?

Ľuďom, ktorí nešportujú by som odkázal jediné: „Vyskúšajte tento endorfínový pocit.“ Nebojte sa zmeny vo svojom živote a urobiť niečo pre vás a pre váš lepší zajtrajšok.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Mayová prehrala dôležité hlasovanie o brexite

Proti návrhu zákona sa vzbúrili poslanci Konzervatívnej strany.

TECH

Na Jupiteri sa deje čosi zvláštne, Veľká červená škvrna sa zmenšuje

Vedci pracujú na trojrozmernom modeli najznámejšej búrky.


Už ste čítali?