Osudová láska paralympionika

Autor: Katarina Petrikova | 3.2.2017 o 9:40 | Karma článku: 4,47 | Prečítané:  909x

Na paralympijských hrách v brazílskom Riu de Janeiro získal ako nováčik svoju prvú dôležitú medailu a to s bronzovým leskom. Atletike sa venoval už od svojho útleho detstva.

Plány mu však preťal nešťastný skok do vody v roku 2001, v dôsledku ktorého utrpel zlomeninu stavca C6. Reč je o našom úspešnom atlétovi v hode kuželkou, Mariánovi Kuřejovi. Nič to, že ostal pripútaný k vozíku. Túžba byť čím skôr samostatný mu pomohla posúvať sa v živote ďalej. Bez pozitívneho myslenia by to nešlo a aj v tom ho podporuje jeho životná partnerka a asistentka zároveň, Janka Sučíková. Svoje životné šťastie v osobnom nešťastí našiel práve v navonok drobnej, ale veľmi silnej osôbke. V jeho osudovej láske.

„Bez Janky ani na krok. Ak nepôjde ona, nepôjdem ani ja.“ Aj takto prejavuje svoju lásku k Janke familárne nazývaný Maňo alebo Maroš. Nebyť jeho veľkého talentu a zároveň silnej Jankinej podpory, tak by bolo Slovensko ukrátene o svetovú dvojku vo vrhačskom sektore v para atletike, či paralympijského medailistu a večne pozitívne naladeného športovca. Úspešní ľudia sú obklopení silnými osobnosťami. Bez nich by úspešní neboli. A to je aj prípad Janky Sučíkovej zo Šoporne.

Janka, predstav sa nám bližšie.

Mám niečo nad tridsať, ale stále sa cítim na dvadsaťpäť rokov (úsmev). Narodila som sa s menším hendikepom, ktorý výrazne ovplyvnil celé moje detstvo. Tak povediac som vyrastala v nemocniciach a  v kúpeľoch. Mala som trochu kratšiu nohu a preto som jemne krívala. Samozrejme deťom v škole sa to veľmi nezdalo a ako všetky úprimné deti  mi to dávali najavo. Možno aj preto som si nikdy v detstve a ani neskôr nevytvárala príliš silné citové väzby. Zmenilo sa to až na konzervatóriu, kde som študovala herectvo. Štyri roky som bola obklopená úžasnými, energickými a pozitívnymi ľuďmi. Študovala som to, čo ma napĺňalo a chcela som sa tomu venovať celý život. Samozrejme plány sa menia a zmenili sa aj tie moje. Vďaka kontaktom zo školy som sa neskôr dostala k spievaniu v zahraničí. Svoju spevácku kariéru som začínala v Japonsku, neskôr som precestovala takmer celú Európu. Spievanie bolo pre mňa to najdôležitejšie v živote. Vďaka nemu som veľa cestovala, spoznávala nových ľudí, zažívala nové lásky. Nanešťastie moje zdravotné problémy sa opäť ohlásili. Kvôli neustupujúcim bolestiam a zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu som musela absolvovať výmenu bedrového kĺbu. Operácia prevrátila môj život naruby. Našťastie sa uberá dobrým, aj keď úplne iným smerom. A ja som opäť šťastná (úsmev).

Predstav nám Mariána svojimi očami.

Musím povedať, že som ešte v živote nestretla človeka, tak podobného môjmu obrazu. Marián je pozitívny, energický a nikdy sa nevzdáva. Je kľudnejší a rozvážnejší ako ja. Práve to potrebuje moja zasnená duša. Úžasne sa dopĺňame. Okrem toho je veľmi sexi, zábavný a príťažlivý. Takto ho vidím ja už skoro jedenásť rokov.

Aký je život s Mariánom a aký by pravdepodobne bol bez neho keby ste sa nestretli?

Veľmi ťažká otázka. Snažím sa nemyslieť na to, čo by bolo alebo nebolo. Je to strata času a energie. Žijem tu a teraz, je mi s Marošom fantasticky. Nenudíme sa ani jeden deň. Aj vďaka tomu, že sa začal venovať športu sme stále zaneprázdnení. Ak by som sa predsa zamyslela nad myšlienkou, čo ak by sme sa nestretli, tak by som určite pracovala s umením. Popritom by som, ale svojho Maňa stále hľadala. Myslím si, že je to  moja druhá polovička.

Aký bol tvoj život pred Majom? Chcela by si sa k nemu vrátiť?   

Mala som skvelý, úžasný a vzrušujúci život. Ale taký  ho žijem aj teraz. Nemám sa prečo vracať do minulosti.

Bolo to osudové stretnutie?                                                                                      

Určite áno. V živote sa nič nedeje len tak. Som vďačná, že som ho mohla stretnúť.

Prezraď, kto koho zbalil? Ako prebehlo vaše prvé stretnutie?

(Smiech). Presne neviem kto koho zbalil, ale asi to bolo naozaj osudové. Naše prvé stretnutie prebehlo v rehabilitačnom centre v Kováčovej, kde som bola po výmene bedrového kĺbu a Marián na tzv. opakovačke po úraze. Najprv som počula jeho silný erotický hlas, ktorý sa tak trochu podobal na hlas Riša Müllera a toho ja vážne môžem (úsmev). Zašla som do druhej miestnosti, kde som uvidela veľkého chlapa bez problémov fungujúceho na vozíku. Toto zistenie jednoznačne pošteklilo moju zvedavosť. Majo naopak nemohol prehliadnuť moje svietiace oblečenie a to ako som sa na barlách energicky preháňala po rehabilitačnom centre. Neskôr ho navštívili jeho kamaráti z Banskej Bystrice a pozval ma s nimi na pivo, ktoré som sama zaplatila. Keďže mi nechcel ostať dlžný a pravdepodobne sa chcel aj naďalej stretávať, začal ma pozývať každý deň na kávu. A tak to v podstate začalo. Mne bolo jasné už od samého začiatku, že to nebolo náhodné stretnutie.

Myslíš si, že práve vaše osobné zdravotné problémy vás priviedli k sebe?

Jednoznačne. Neviem, či by sme sa vôbec stretli nebyť týchto faktorov.

Čo obnáša každodenná starostlivosť o človeka na vozíku?                                           

Všeličo. O tomto by som, ale nechcela veľa hovoriť. Viem, že to ľudí zaujíma, ale je to dosť osobné. Veľakrát to nie je ľahké. Keď si odmyslíme tie rutinné záležitosti okolo, tak je to vlastne to isté ako sa starať o zdravého chlapa (úsmev).

Bola si to práve ty, ktorá ho priviedla naspäť k športu po úraze?

Marián to v kútiku duše stále chcel. Ale možno tú správnu odvahu a impulz, že to zvládneme, som mu dodala ja. Nechcela som len tak nečinne sedieť doma a verila som v jeho obrovský športový talent, ktorý  by nám pomohol vymaniť sa z jednotvárnosti. Vďaka športu prišlo do našich životov to správne napätie.

Aké máte spoločné túžby v osobnom, ale aj športovom živote?                                       

Chceli by sme si v budúcnosti kúpiť domček so záhradkou, kde by mohol Maroš trénovať. Tam by sme usporadúvali aj grilovačky s kamarátmi, ktoré máme naozaj radi. Hlavne nech nám zdravie slúži. A v športovom živote? Byť absolútne najlepší na svete (úsmev).

Aké sú tvoje osobné túžby?                                                                                          

Málokedy myslím iba na seba. Som šťastná, keď sú ľudia, ktorých mám rada, šťastní. Aj moje osobné túžby sa týkajú nás dvoch. Ak je Marián spokojný a darí sa mu, tak sa darí aj mne. Chcem, aby bol vrámci možností zdravý. Jedna túžba je predsa len moja. Chcela by som občas spievať na verejnosti a v budúcnosti nahrať svoje vlastné CD.

V čom si dobrá  ty a naopak čo ťa naučil Majo?                                                    

Snažím sa byť stále pozitívna a nikdy sa nevzdávať. Týmto motivujem aj ostatných, vrátane Maja. Myslím si, že je to moja najväčšia doména. Maňo ma naučil byť trošku trpezlivejšou a realistickejšou. A samozrejme som sa od neho naučila veľa vecí o športe.

Je šport podľa teba dôležitou súčasťou u zdravotne znevýhodnených? Ako šport vplýva na Majov a tvoj život?                                                                                                   

Šport je dôležitou súčasťou v živote ľudí a to nielen pre zdravotne znevýhodnených. Bez pohybu nie je život. Nemusí byť každý vrcholovým športovcom, len nech sa hýbe. Nech chodí, pláva, lyžuje, hrá tenis, čokoľvek, čo ho donúti vstať z postele a urobiť niečo pre svoje telo a dušu. Marošovi šport nekonečne pomohol. Osamostatnil sa a je odvážnejší v cestovaní, lebo pre vozičkárov je cestovanie dosť náročné. Otvoril svoju myseľ novým zážitkom. Bez športu a pohybu by ostal sedieť doma pred počítačom či televízorom. Vďaka športu sa musí aj zdravo stravovať, čo je pre vozíčkarov absolútna nevyhnutnosť. Osobne si myslím, že mu šport predĺžil život minimálne o polovicu (úsmev). 

Prečo práve atletika?                                                                                  

Maňo bol už od základnej školy aktívnym športovcom. Neskôr chodil na športové gymnázium do Banskej Bystrice, kde sa venoval atletike. Je niekoľkonásobný majster Slovenska v hode oštepom, takže po úraze to bolo logické vyústenie situácie. Aj keď si najskôr v Kováčovej vyskúšal stolný tenis, ale naturel atléta ho nasmeroval naspäť do atletického sektoru. Tento šport mu je jednoducho najbližší.

A čo ty...športuješ?                                                                                                               

Teraz už áno, teda viac aktívne. Popri Maňovi si zašportujem aj ja. Chodím pravidelne do fitnescentra a občas na plaváreň. Kvôli svojmu zdravotnému stavu som musela celý život cvičiť. Ak by mi to zdravie viac dovoľovalo, najradšej by som stále tancovala (úsmev).

Ak sa práve nestaráš o Maja, čo robíš? Ako vyzerá tvoj typický deň?               

Varím, upratujem. Klasické domáce práce. Okrem toho sa starám o chod mojej cestovnej agentúry. Po úspešných paralympijských hrách v Riu de Janeiro sme sa rozhodli založiť atletický klub pre zdravotne znevýhodnených v Banskej Bystrici, kde žijeme. Náš klub sa volá „OZ ŠK SPORTLIFE BB“. Organizujeme preteky a športové podujatia. Hľadáme nové talenty. A to ma teraz veľmi baví a napĺňa. Chceme spoločne s Mariánom motivovať ďalších ľudí, aby zmenili svoj život a začali športovať. Alebo aby sa venovali akejkoľvek činnosti, ktorá by ich vytiahla z domáceho pohodlia.

Ako vás dvoch vníma verejnosť? Predsa ste dosť nezvyčajná dvojka.            

(smiech) To teda naozaj sme. Naše najbližšie okolie nás už nevníma ako zvláštnu dvojicu. Snažia sa nám vždy pomôcť, ak to potrebujeme. Veľmi by som si priala, aby verejnosť vozičkárov a zdravotne znevýhodnených nikdy nijako zvlášť neriešila a nemusela riešiť, pretože sú to takí istí ľudia ako ostatní. Akurát mali menšie šťastie, čo sa zdravia týka.

Mám veľmi zbožnú predstavu. A tou je, aby sa každý, bez ohľadu na svoj zdravotný stav, dostal úplne všade bez problémov. Aby mohli hendikepovaní zažívať všetko to čo zažívajú zdraví ľudia bez obmedzení. Chcela by som svet bez existujúcich prekážok, či už fyzických alebo psychických v mysliach ostatných. Osobne nemôžem pochopiť, prečo sa v spoločnosti ešte stále delíme na tých čo môžu a tých, ktorí chcú, ale nemôžu. Najviac ma zarážajú ľudia, ktorí povedia, že sa niečo nedá. Bohužiaľ takýchto ľudí stretávam na dennej báze. Našťastie my im s Majom ukazujeme ako sa to dá (úsmev).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Teroristi zaútočili v Barcelone, zahynulo najmenej 13 ľudí (minúta po minúte)

Dodávka vrazila do davu ľudí v centre mesta. K útoku sa prihlásil Islamský štát.

SVET

Ľudia utekali v panike. Ako vyzerala situácia v Barcelone (fotogaléria)

Polícia potvrdila, že išlo o teroristický útok.


Už ste čítali?